SPOVEĎ PÚTNIKA

            Počas môjho prebývania v Kyjeve som sa rozhodol, že sa vyspovedám. V priebehu týždňa počas mojej prípravy na spoveď som si zaumienil, že sa na tú spoveď pripravím najpodrobnejšie, ako sa len bude dať... Počas prípravy som podrobne začal spomínať a preberať všetky moje hriechy od detstva, a aby som pri spovedi na nič nezabudol, všetko som si písal na papier až do samotných malicherností tak, že som napísal jeden veľký list. Dopočul som sa, že asi sedem kilometrov za Kyjevom v Kytajevskej pustovni žije asketickým životom spovedník, ktorý bol múdry a rozvážny. Každý, kto uňho bol, pocítil duchovné dojatie a vracal sa od neho so spásonosnými radami a ľahkosťou v duši. Keď som to počul, veľmi som sa potešil a vybral som sa k nemu. Poradiac sa s ním, prijmúc jeho rady a pobesedujúc s ním som mu podal môj zoznam hriechov, aby si ho prečítal. Keď ho prečítal, povedal mi:

            „Milovaný môj brat, napísal si tu mnoho prázdnych slov. Počúvaj! Po prvé, na spovedi nehovor hriechy, z ktorých si sa už raz spovedal a viac si ich nekonal, pretože z tvojej strany to je prejav nedôvery k moci sviatosti svätej spovede. Tie hriechy ti už boli odpustené. Po druhé, nie je potrebné spomínať iných ľudí, ktorí boli spoluúčastní na tvojom hriechu. Spomínaj iba seba. Po tretie, svätí otcovia zakazujú hovoriť hriechy so všetkými podrobnosťami, či okolnosťami. Treba ich priznávať iba všeobecne, aby sme ich detailným rozborom nevzbudzovali pokušenie ani v sebe, ani v spovedníkovi. Po štvrté, prišiel si sa kajať - ale nekajáš sa z toho, že sa nevieš kajať - svoje pokánie prinášaš chladne a nedbalo. Po piate, všetky malichernosti si napísal, a to najhlavnejšie si vynechal. Nenapísal si tie najťažšie hriechy. Neuvedomil si si a nezapísal, že nemiluješ Boha, že nenávidíš blížnych, že neveríš Božiemu slovu a že si naplnený pýchou a ctižiadostivosťou. Tieto štyri hriechy sú hlavnými koreňmi, z ktorých vyrastajú všetky výbežky našich hriešnych pádov.“

            Keď som to počul, začudoval som sa a povedal som:

            „Prepáčte, ctihodný otče, ale povedzte, ako je možné nemilovať Boha, nášho Stvoriteľa a Ochrancu! A čomuže máme veriť, ak nie Božiemu slovu, veď v ňom je všetko pravdivé a sväté! A každému blížnemu prajem len to najlepšie – za čo by som ho mal nenávidieť? Pýšiť sa nemám čím a kdeže by som sa ja biedny pre svoju chorobnosť mohol nasycovať pôžitkárstvom a žiadostivosťou? Je pravda, že ak by som bol vzdelaný a bohatý,  nesporne by som bol vinný aj v tom, čo ste povedali.“

            „Je žalostné,“ hovorí spovedník, „že si málo pochopil z toho, čo som ti objasnil. Aby som ťa čo najrýchlejšie poučil, dám ti prečítať súhrn hriechov, podľa ktorého sa spovedám ja sám.“ Spovedník mi podal súhrn a ja som začal čítať:

            Pozorne, obrátiac svoj zrak na samého seba a pozorujúc chod môjho vnútorného stavu, som sa presvedčil o tom, že nemilujem Boha, nemilujem blížnych, neverím a som preplnený pýchou a pôžitkárstvom. Toto všetko v sebe skutočne nachádzam prostredníctvom podrobného skúmania mojich pocitov a konaní.

            Nemilujem Boha. Lebo keby som ho miloval, každá myšlienka o Bohu by mi spôsobovala radosť. Naopak, oveľa viac a ochotnejšie rozmýšľam o svetskom a myšlienka na Boha pre mňa predstavuje námahu. Ak by som miloval Boha, rozprávanie s ním cez modlitbu by ma nasycovalo, potešovalo a ťahalo k neprestajnému spojeniu s ním. Naopak, nielenže ma modlitba nenasycuje, ale pri modlení pociťujem námahu, zápasím s neochotou, ochabujem lenivosťou a s ochotou som pripravený zaoberať sa hocičím nedôležitým, len aby som ju skrátil, alebo sa úplne prestal modliť. Pri bezvýznamných úlohách mi čas letí, ale keď sa zaoberám Bohom, každá hodina mi pripadá ako rok.

            V besedách o márnivých veciach, o veciach nízkych pre ducha som čulý, cítim radosť, ale pri úvahách o Bohu som suchý, nudím sa a som lenivý. Neúnavne sa zaujímam o novosti, mestské nariadenia, politické udalosti. Hladne hľadám potešenie v poznaní vedy, vo svetských náukách, v umení a výdobytkoch, ale poučovanie sa v Pánovom Zákone a poznávanie Boha nerobí na mňa dojem. Nenasycuje moju dušu a považujem to nielen za nepodstatnú úlohu kresťana, ale za nejaký bočný, nepodstatný predmet, ktorým sa mám zaoberať iba vo voľnom čase.

            Krátko povedané, láska k Bohu sa poznáva plnením jeho prikázaní: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania“ (Jn 14, 15), hovorí Ježiš Kristus. Ja jeho prikázania nielenže nezachovávam, ale vôbec sa ich nesnažím plniť a cez túto čistú pravdu konštatujem, že nemilujem Boha... Potvrdzuje to aj Bazil Veľký, keď hovorí: „Dôkazom toho, že človek nemiluje Krista Boha je to, že nezachováva jeho prikázania“.

            Nemilujem blížneho. Lebo nielenže sa nedokážem odhodlať pre dobro svojho blížneho položiť aj svoj život, ale ani neobetujem časť svojho blahobytu a pokoja pre dobro blížneho. Ak by som miloval blížneho podľa evanjeliového prikázania - ako seba samého (Mt 22, 39), jeho nešťastie by zraňovalo aj mňa a jeho šťastie by aj mňa privádzalo do nadšenia. Naopak, zvedavo vypočuté nešťastné zvesti o blížnom ma vôbec nezarmucujú a som k ním ľahostajný. A čo je ešte horšie, niekedy nachádzam v tom akoby potešenie. Zlé konanie brata nepokrývam láskou, ale odsudzujúc ho rozhlasujem. Blahobyt, česť a jeho šťastie ma nenadchýnajú, ale vzbudzujú vo mne závisť a opovrhnutie.

            Neverím duchovným veciam. Ani v nesmrteľnosť, ani evanjeliu. Ak by som bol tvrdo presvedčený a bezpochyby veril, že existuje záhrobný večný život ako odplata za tento pozemský, myšlienka na nesmrteľnosť by ma nadchýnala, a ja by som svoj život žil ako prišelec pripravujúci sa vstúpiť do svojej domoviny. Naopak, o večnosti vôbec nerozmýšľam. Zahniezdila sa vo mne myšlienka: „Kto vie, čo bude po smrti?“. Ak hovorím, že verím v nesmrteľnosť, tak to hovorím iba z rozumu, ale moje srdce je ďaleko od pevného presvedčenia o tom.

            Ak by Sväté Písmo, ako Božie slovo bolo s vierou prijímané do môjho srdca, neprestajne by som ho študoval, tešil sa z neho a s hlbokou zbožnosťou by som naň pozeral. Múdrosť a láska v ňom skryté by ma privádzali do nadšenia a dňom i nocou by som sa nasycoval poučeniami Božieho Zákona - ako každodenným pokrmom a zo srdca by som sa snažil žiť podľa jeho pravidiel. Nič pozemské by nemalo tú moc odkloniť ma od neho. Naopak, riedko čítam a počúvam Božie slovo, aj to iba z nutnosti alebo kvôli poznaniu, neskúmajúc pri tom jeho hĺbku. Cítim pri tom suchosť, nezáujem a ako obyčajné čítanie ho zanechávam bez akéhokoľvek plodu, pričom som ochotne pripravený zameniť ho za čítanie svetskej literatúry, v ktorej nachádzam viac potešenia.

            Som preplnený pýchou, hrdosťou a samoľúbosťou. Všetky moje konania to potvrdzujú. Vidiac v sebe dobro želám si ho zviditeľniť alebo sa ním chváliť pred inými a vo svojom vnútri sa ním kochám. A hoci navonok preukazujem svoju zdanlivú pokoru, všetko pripisujem svojim vlastným schopnostiam a považujem sa za lepšieho od iných, či v krajnosti nie za horšieho. Ak si u seba všimnem nejaký nedostatok, snažím sa ho ospravedlniť, či zakryť vlastnou nevinnosťou. Hnevám sa na tých, čo si ma nevážia a považujem ich za tých, čo si nevedia ceniť ľudí. Hrdím sa duchovnými darmi. Svoje neúspechy považujem za moju potupu. Reptám a teším sa z nešťastia mojich nepriateľov. A ak sa aj snažím o niečo dobré, tak iba s cieľom chvály, vlastného duchovného zisku a svetského potešenia. Slovom, neprestajne zo seba robím vlastnú modlu, ktorej neprestajne slúžim hľadajúc v tom citové uspokojenie a pokrm pre moje vášne a žiadostivosti.

            Prečítajúc spoveď, ktorú mi spovedník dal, zdesil som sa a pomyslel si: „Bože môj! Aké hriechy sa vo mne skrývajú a až do teraz som si ich vôbec nevšimol“.

 (Otkrovennyje rasskazy strannika duchovnomu svojemu otcu, Otčij dom, Moskva 2008 - Otvorené rozprávanie pútnika pred svojím duchovným otcom, preklad z ruského originálu Marek Ignacik)